#dnesčítam: Veronika sa rozhodla zomrieť

V roku 2016 sa mi pošťastilo prečítať viac kníh než v prvom ročníku na výške. Neviem, či je to lepším spravovaním času alebo tým, že som si na nedostatok spánku už zvykla. V každom prípade, v tomto článku budem písať o mojich dojmoch, pocitoch a vnemoch z jednej úplne skvelej knihy od famózneho Paola Coelha, ktorého hádam predstavovať ani nemusím.

Knihu Veronika sa rozhodla zomrieť som dostala od priateľa len tak, pre radosť. A veru mi radosť aj urobila. Podľa mojej martinusáckej záložky som ju začala čítať 2.4.2016 o 16:30 a dočítala som ju v ten istý deň o 21:45. Pokiaľ si dobre pamätám, približne v polovici som si urobila pauzu na reflektovanie, lebo Paolo mi až príliš prehováral do duše a potrebovala som si to všetko v hlave (aj na papieri) urovnať. Z týchto mojich poznámok a modlitbičiek teda čerpám aj pri tomto článku.

Niečo osobné o mne

Začnem naokolo. Vždy som bola iná. Pre vysvetlenie: som slovensko-maďarská (rozumej: košická) mulatka, ktorá zmaturovala na maďarskom gymnáziu (áno, na Slovensku), študuje anglicko-slovenský preklad, popri tom sa učí španielsky (po novom aj francúzsky), rozpráva sa sama so sebou no rada aj s inými, miluje spievať no nikdy nie na povel, veľa plače no rada prináša úsmev…

Vyrastajúc bez otca som márne hľadala mužskú lásku u chalanov, až kým som sa nezmierila s pravdou o mne a o Bohu a došla k zaujímavému zisteniu: že svojho otca som nikdy nevidela, no predsa Ho milujem. 🙂

Po maminom odchode na onen svet sa moja vnútorná samota (to je samota, ktorú ani prítomnosť blízkej osoby nevylieči, kým jej neprídete na jadro) prehĺbila a moje rozprávanie so sebou sa vrátilo.

(Mnohí z vás ju iste poznajú. Ak áno, dajte mi vedieť, že nie som v tejto samote sama.)

Že to robí každý? Možno áno. No ja mám problém nerobiť to aj keď som medzi ľuďmi. A tak som sa vždy cítila inakšia. Žiadna Disney princezná v mojom detstve nebola ako ja. Ani Totally Spies neboli ako ja. Aj Powerpuff Girls vyzerali úplne inak. Hermiona aj Anna boli obe ryšavky – no ja nie.

Okrem maminej lásky som spočiatku nikde nevnímala prijatie – lebo som sa na nikoho nepodobala. To ma robilo (dodnes čiastočne robí) inou. Stotožniť sa teda nielen s Veronikou, no s ktorýmkoľvek pacientom vo Villete (sanatórium, v ktorom sa dej odohráva) pre mňa bolo prirodzené. No pri niektorých pasážach som sa zamyslela nad nasledujúcimi vecami.

Kniha, ktorá ťa povzbudí ostať „iným“

Doktor Igor pri rozhovore s pacientkou povedal toto:

„Je vážne, keď sa nútite do toho, aby ste boli ako ostatní: vyvoláva to neurózy, psychózy, paranoje. Je závažné chcieť byť rovnaký, lebo to znamená znásilňovať prírodu, ísť proti zákonom Boha, ktorý v nijakom lese a pralese na svete nestvoril jediný list taký istý ako druhý. Ale vy svoju odlišnosť pokladáte za šialenstvo, a preto ste si vybrali život vo Villete. Lebo tu sú inakší všetci a vy ste medzi nimi taká ako ostatní. Chápete?“

No chápete? No chápeš?! Ja pomaly začínam.

Je ľahšie byť v blázinci, kde sú všetci iní a tým pádom zapadnem, než vyrovnávať sa so svojou inakosťou vo svete, kde uniformita je navonok nepodstatná, no predsa silne pretláčaná v každej sfére. Je to ľahšie než sa nielenže vyrovnať so svojou inakosťou, no niesť ju s hrdosťou, a byť príkladom pre ďalších, ktorí len objavujú svoju jedinečnosť.

Veď dnes už byť jedinečným je práveže podmienkou a ideálne by sa mala prejavovať rovnakým, hispterovským spôsobom (pre ilustráciu viď starterpacks na Emefke).

Zelda je v príbehu skvelým príkladom prijatia svojej jedinečnosti. Sama o sebe hovorí, že sa vyliečila so svojej depresie, no objavila v sebe iné druhy šialenstva. Tie si však chce vziať so sebou a dívať sa na svet vlastnými očami.

Zelde sa to však ľahko hovorí – práve ju prepustili z blázinca, a ak by urobila niečo nevídané, zvláštne a nečakané, ľudia si môžu jednoducho povedať: „Tá bola vo Villete! Bláznivá ženská…“, možno sa pousmejú a mávnu rukou. No čo my, tí, ktorí sme si vedomí nášho šialenstva ale „neliečime sa z neho“?

Nová pieseň „vyliečených“

Zaujímavou je scéna, v ktorej odchádza zo sanatória. Odišla a cestou „si pospevovala pesničku, ktorú Veronika ešte nikdy nepočula“. Myslím si, že je veľmi zaujímavé, že Zelda odchádza s neznámou, novou piesňou na perách. Vieš, že Biblia o novej piesni hovorí pomerne často? Nová pieseň je chválospevom tých, ktorí spoznali Boha, našli v Ňom slobodu a vykúpenie a z radosti mu spievajú na chválu.

Zelda sa vyliečila z depresie, ale zmenila sa. V objavení svojho šialenstva našla slobodu. Rozhodla sa prijať svoju inakosť, milovať ju a žiť s ňou plnohodnotný život. A tak sa mi do srdca natisla otázka: Môže byť Boh pre mňa to, čo bolo sanatórium Villete pre Zeldu?

Môže ma vyliečiť?

Obnoviť?

Oslobodiť?

Byť mojím útočiskom a mojou „výhovorkou“ pre inakosť?

Byť dôvodom pre nové piesne?

Odpovede na tieto otázky – ako na mnohé životné otázky, ktoré mi kedy napadli – som hľadala v Biblii. Nechcem z tohto robiť kázeň, ani ti dokazovať, že Biblia je jediným zdrojom pravdy. Pre mňa je a keďže toto je osobný blog, you´ll have to deal with it. 🙂 A keďže kto hľadá, nájde, ja som našla toto:

On je ku mne milosrdný a dodáva mi odvahy,

on je moje útočiste a môj osloboditeľ,

on je moja záštita, na ktorú sa spolieham;

on mi podrobuje môj ľud.

(Žalm 144, 2)

Ja budem rada „iná“

A tak sa už nebojím „byť iná“. Veď všetci sme iní. Čo to vôbec je za nezmysel, byť iní, všetci sme jedineční, a na tom ozaj fakt nič zlého nie je. A čím viac z nás si túto inakosť pripustí, tým ľahšie sa nám aj bude dýchať – lebo konečne začneme zapadať, no nie do uniformity, ale do sveta, v ktorom byť zvláštnym je krásne a byť normálnym nie je divné.

Si fajn tak ako si. A nech je tvojou záštitou čokoľvek, nech si svoj pokoj a zmysel života našiel v čomkoľvek, nezabúdaj, že v skutočnosti žiadnu výhovorku na inakosť nepotrebuješ – bol si stvorený úplne jedinečne a hocako klišé to znie, je to tak dobré.

Vôbec nejde o to, aby si uveril v Boha. No ver tomu, že to, aký si, je dobré. A prestane to byť divné, až sa začneš obklopovať ľuďmi tebe podobnými. Nepripodobňuj sa nejakému umelému štandardu. Ja osobne to nedokážem. Priveľa by som zo seba musela uťať – a kto by potom bol slovensko-maďarskou mulatkou blogujúcou o jednej ráno, ak nie ja? 🙂

---

Pre ďalší knižný článok klikni sem.
Pre zamyslenie o radosti z čítania klikni sem.

Foto (zdroj): casprezeny.sk