Nestíham, nevládzem, nechcem… ale musím! Ako prežiť náročný týždeň uprostred semestra

Neustála únava, nedostatok času na spánok alebo jedlo, kopec povinností, o ktorých si si na začiatku roka myslel, že ich zvládneš? Vitaj vo svete vysokoškoláka! Na otázku ako to všetko stíham som musela po dlhom čase priznať: Nestíham vysokú školu. Po mojom zatiaľ najťažšom týždni si teda sadám, a snažím sa zverbalizovať, ako som ho (úspešne) zvládla.

Čo spôsobuje, že nestíham vysokú školu?

O tom, čo všetko robím, som už písala. Nejde však ani tak veľmi o počet aktivít, ako skôr o záťaž, ktorú občas spôsobujú. Daj mi vedieť, či sa s nasledujúcimi riadkami stotožňuješ:

Vstávam pomerne skoro, nie preto, lebo chcem a venujem sa športu alebo stíšeniu či radosti z jesenného východu slnka. Vstávam skoro, aby som sa pripravila na celý deň a o ôsmej už fičala v škole alebo práci. Vstávam s tým, že do večera už moju izbu ani neuvidím. Obedujem v škole, inak teplé jedlo nestíham. Pendlujem medzi brigádkou a školou, a ak zmeškám mhdčku, tak už nestíham jedno z nich. Myslím na esej, na to, ako som tlmočila, na to, že by bolo super sa tomu doma venovať. Myslím na účty, ktoré musím zaplatiť. Myslím na priateľa, na ktorého som opäť len hučala, lebo sa cítim nervózna. Ani len nepomyslím na to, čo sa stane ak ochoriem, lebo nemám čas byť chorá. Potrebujem niekomu zavolať, niekam skočiť, objednať veci na výlet a kamoška ma volá von – znovu ju odmietam. Nemôžem. Kniha, do ktorej som sa začiatkom semestra tak zažrala, zapadá prachom, ktorý som zabudla utrieť. Ráno extrovert, potom pilný študent, neskôr veselý pracant či láskavá priateľka – tých úloh mám počas dňa toľko, že ani skúsený herec by medzi nimi neprechádzal hladko. Cítim sa unavená, častejšie než je odo mňa očakávané.

Povinností mám dosť, to áno. Ale všetky ma bavia. A práve tu nastáva problém: čomu mám dať prioritu, ak je všetko dôležité? A tak mojou odpoveďou na otázku “Ako to všetko stíhaš?” sa stalo jednoduché “Nestíham“. A vôbec to nemyslím sarkasticky.

Ako sa bežne cítim, keď nestíham?

Neviem, ako ty, ale mňa veľmi stresuje rozličný program počas dňa, pri ktorom mám vysokú mieru zodpovednosti. Napríklad ak mám dať update na meetingu (fuj, za tie anglicizmy ma vykarhaj v komentároch!), mám odučiť niekoľko hodín a v kabíne v škole sa už máme striedať ako profi tlmočníci.

Stresuje ma, že ti nestíham častejšie radiť, čo so stresom, lebo je pokrytecké radiť ti, ak s tým zápasím ja sama. A stresuje ma aj myšlienka na stres, čo je samo o sebe smiešne, ale myslím, že pre mnohých študentov veľmi reálne.

Ťaží ma pocit zodpovednosti, ktorá leží na mojich pleciach. Za zorganizovanú víkendovku, za dobre napísaný článok, za kvalitne odvedenú prácu či dobre napísanú esej. Stalo sa mi tiež, že hoci v mojich plánoch – ktoré tak veľmi obľubujem – všetko vychádzalo, zrazu ma skolila migréna a dva dni som nemohla urobiť nič. Keď pracuješ online, keď komunikácia o škole prebieha online, keď pracuješ s online dokumentami – taká migréna ťa môže dokonca stáť aj prachy. A pridružuje sa k tomu stres z omeškania – lebo zrazu je toho ešte viac, klienti čakajú, učitelia čakajú, čitatelia čakajú a ja už ani nevládzem.

Stres, ktorý ma občas – nie často, musím priznať, že Boh ma učí, ako sa s tým vyrovnávať – paralyzuje, som už zažila pri písaní bakalárskej práce. Je to ten stres, pri ktorom sa ani neviem venovať úlohám, ktoré nestíham a primárne mi ten stres spôsobujú. Len sedím a čumím do steny alebo mĺkvo ležím v posteli. Nechce sa mi pohnúť, nechce sa mi premýšľať, nič nemá perspektívu, lebo aj tak nestíham. Myšlienky mám pochmúrne a nehľadám spôsob, ako vyriešiť môj problém, lebo neverím, že taký existuje.

Áno, aj veselej kope ako mne sa takéto veci stávajú.

 

Ako sa to snažím vyriešiť?

Teraz k tebe budem hard core úprimná. Ak meškám, je mi zle, je toho veľa a cítim sa frustrovaná, málokedy mi pomôžu motivačné drísty alebo premakané metódy plánovania. Pomôže mi, keď sa jednu noc vyspím, všetko zruším, večer si zalejem obrovskú kávu, zopnem vlasy do drdolu a po-no-cu-jem.

Poznám sa. Preto viem, že 4 strany eseje viem vyprodukovať za menej ako 6 hodín. Viem, že 20 strán textu si na 80% zapamätám za jednu noc. Viem, že písať viem – rýchlo a pomerne čitateľne -, takže stihnem dohnať články. Všetci to vieme. V kuse to čítame aj na stránkach ako priznania vysokoškolákov – na hento za naučíš za jednu noc, štátniciam som sa venoval len týždeň, bakalárku som dopisoval hodinu pred termínom… nejdem sa tváriť, že ja nikdy neponocujem.

No vždy si to vypýta svoju daň. Bolestivé akné, migrény, priberanie (či chudnutie), apatia, únava či dokonca depresia sú bežné sprievodné javy. Telo potrebuje spánok. Potrebuje radosť. Potrebuje ľudské teplo. Potrebuje nádej. A “nečakané” zdravotné ťažkosti fakt nepotrebuje.

 

Čo NAOZAJ pomáha, keď nestíham vysokú školu?

Ale aby som teda bola úplne konkrétna a otvorená: za tri neprespané noci som zvládla 4 články, niekoľko emailov, 1 prezentáciu a dva testy a zorganizovať výlet pre 50 ľudí s pomocou ďalších dobrovoľníkov. Stihla som popritom riadnu školskú dochádzku s výnimkou dvoch predmetov (migréna – nešlo to). Dokonca som stihla mať jednu talkshow a venovať sa potenciálnym partnerom tohto blogu.

Výsledok? Testy dopadli super, prezentáciu nebolo treba, talkshow nemohla dopadnúť lepšie (mám mnoho pozitívnych ohlasov, ďakujem!). Akné ma svinsky bolí, frustrácia ma dohnala k dvom zrúteniam sa do vzlykavého plaču na verejnosti a tuším som k priateľovi už dlho nebola hnusnejšia. V piatok som si však konečne oddýchla, vyspala sa, ospravedlnila sa všade, kde bolo treba. A cez víkend som už definitívne dohnala posledné detaily a dbala na to, aby som sa poriadne vyspala.

Aby som to zhrnula do akéhosi to-do listu:

1. V prvom rade treba prekonať prokrastináciu, vstať z postele a rozhodnúť sa pracovať. Prečítaj si trochu o tom, ako prokrastinácia funguje vedecky – to poznanie mi v ťažkých chvíľach pomáha.
2. Ďalej si treba uvedomiť, pripustiť a prijať to ako fakt, že je úplne jedno, či sa mi chce alebo nie. Treba to urobiť? Áno. Zaviazala som sa? Áno. (Ak chodíš do školy, zaviazal si sa plniť všetky úlohy. Bodka. Neargumentuj.) Aj o tomto som už v lepšom období písala: Čo robiť, keď sa na to jednoducho necítim?
3. Sama by som to nedala. Podpora blízkych je kľúčová pre každého človeka, no ak na teba životné okolnosti kladú vysoké nároky, o to viac dbaj na to, aby si sa nevzdialil od svojich najbližších. Lebo len vďaka nim viem, že som úžasná (bez sebachvály).
4. Prioritizovanie. Netreba všetko urobiť, netreba všetko urobiť na 100% a v škole určite platí aj to, že netreba všetko urobiť načas. Vieš už, ako si určovať priority?

 

Povzbudenie na záver

Práve v ťažkých týždňoch sa preverí, aký je tvoj celkový postoj srdca. Veríš tomu, čo študuješ? Dovolíš, aby ťa tvoji najbližší pozdvihovali? A vieš sa pozrieť aj poza horizont? Lebo úprimne, po tom, čo som všetko dotiahla a už som sa z toho vyspala – teraz už ani neviem, prečo bol ten týždeň taký zlý.

S nadhľadom a odstupom času nie je tak ťažké vnímať veci pozitívne. A práve tak píšem môj blog. S nadhľadom a s odstupom času. Takže ak niekedy vnímaš, že nevieš moje rady aplikovať – to je úplne v pohode. Niekedy ani ja. 

Sme v tom spoločne.

Ak chceš, zanechaj mi komentár, ak ťa článok oslovil. Ak si myslíš, že niekto tieto slová potrebuje počuť, zdieľaj ho medzi kamošmi. A užívaj dňa.