V predchádzajúcom príspevku som písala o tom, ako dobre poznám strasti a bolesti sprevádzajúce straty rodiča. V tomto sa budem venovať tomu, ako som to prežívala, za akých okolností som bola nútená žiť ďalej a kam som sa po roku aj niekoľkých mesiacoch dostala.

Poviem ti, bola to riadne dlhá cesta, a stále neviem, či som dosiahla úplné uzdravenie. Akosi vnímam, že to zažijem, až keď sa sama stanem matkou, až keď aj moje srdce bude cítiť lásku tak bezhraničnú, akú cítia len srdcia matiek. Cesta nebola ľahká, no tiež nemôžem povedať, že bola strastiplná a nič dobrého som na nej nezažila.

Ba čo viac, a toto je šokujúce aj pre mňa, no aj úsmevov a dokonca smiechu som bola schopná! Naozaj, človek smúti rôznymi spôsobmi a zložitosť našej osobnosti nám len málokedy dovolí prežívať jedinú emóciu z celého spektra, ktoré sme schopní zakúsiť. No poďme pekne po poriadku.

Čo sa vlastne stalo

Mamku som stratila uprostred semestra. Dozvedela som sa o tom cez smsku od jej manžela, s ktorým som nestihla vybudovať bližší vzťah. Ani som jej neverila. Okamžite som ju preposlala priateľovi dúfajúc, že mne, budúcej prekladateľke, jednoducho len nenapadá iný význam slov „passed away“, ale určite nejaký existuje.

Tiež som predpokladala, že otčim – Pakistanec – si jednoducho splietol predložky a chcel napísať out namiesto away, že jej prišlo iba zle a idú do nemocnice, tak mi poslal prompt na modlitbu. No obaja mi potvrdili to, čomu som naďalej nechcela uveriť.

Bola som v tichom šoku. Neplakala som hneď, ani nekričala. Čumela som do blba, kým sa priateľovi podarilo vypýtať zo školy a utekať za mnou na intrák. Slzy prišli časom, no ešte stále som necítila smútok – skôr mi napadali všetky veci, čo treba vybaviť, ako to ovplyvňuje napríklad moje príjmy či ubytovanie.

Pretože som organizačná, tak som riešila, plánovala, premýšľala, až kým to neudrelo a jednoducho som sa odovzdala vlne sĺz. Nemalo zmysel ju zastavovať, nemalo zmysel ju rozoberať či vysvetľovať. Po tom dni som týždeň do školy nešla.

Viac som si ale dovoliť nemohla. Na ďalší týždeň bola Veľká noc, letenka kúpená za mamou mi prepadla a tak som ju strávila s priateľovou rodinou. Jeho mamka stratila tú svoju tiež v mladom veku, a tak do mňa striedavo nalievala becherovku a chuť do života (no neopila som sa a ani to neodporúčam ako spôsob vyrovnávania sa s bolesťou!). Do školy som sa vrátila po prázdninách a snažila sa dohnať všetky zápočty a priebežné testy.

ako zvládnuť smrť rodiča na škole

Prázdnota a bezmocnosť sú pocity, s ktorými nás na škole nenaučia pracovať. A tak o nich píšem a dúfam, že niekomu pomôžem.

Podarilo sa mi to

Popri tom som naďalej pracovala, takže moje pracovné dni začínali o 7 ráno a končili mojím príchodom domov po deviatej večer. Takto zaneprázdnená som mala menej času premýšľať, no aspoň viac mentálnej energie dokončiť semester, ktorý som zvládla úspešne bez prenesenia jediného predmetu a s pomerne obstojnými známkami.

Podarilo sa mi o mame dokonca napísať creative non-fiction, zadanie, ktoré som dostala na hodinách kreatívneho písania, a ten fakt, že sa to celé udialo počas veľkonočných sviatkov mi dopomohol k ich intenzívnejšiemu a úprimnému prežitiu.

Ako som to prežívala

Asi najviac prekvapivé bolo to, že som to zvládala… dobre! Aj mňa to zaskočilo. Niežeby som nesmútila, no všetko ostatné – škola, práca, dokonca aj vzťah, fungovali. Iste, mnohokrát sa na rande stalo, že uprostred milej historky som sa zarmútila, rozplakala, roztriasla, nahnevala, urazila… ani neviem, čo všetko vlastne, a zrazu sa pozornosť presunula na mňa a na to, čo prežívam. Vyzerá to tak, že naše v šťastí aj v nešťastí začalo skôr, než sme si to sľúbili, a to, ako nás to spojilo a najmä moje vnútro pred ním otvorilo, považujem za doposiaľ najkladnejší vplyv tejto tragickej udalosti.

priatelia pomáhajú prekonať smrť rodiča

Vyzerá to tak, že naše v šťastí aj v nešťastí začalo skôr, než sme si to sľúbili.

Prešlo leto, prešla jeseň, prešli aj Vianoce. Postupne som sa liečila. Písala som si denník. Hovorila o tom s ľuďmi. Podporila iných, ktorí niečo podobné prežívali. Veľa času som trávila blízko pri Bohu a čítala si Bibliu.

https://timkablogzosrdiecka.tumblr.com/post/155590751131/verše-ktoré-mi-pomohli-prežívať-mamin-odchod

Mučená vlastnou mysľou

No z času na čas prišli tie hrôzostrašné noci, kedy som nevedela prestať plakať. Snažila som sa nájsť rovnováhu medzi pripustením si bolesti a násilným vyvolávaním spomienok aj myšlienok, ktoré ju spôsobovali.

Kto bude na mojej svadbe? Kto bude s mojimi deťmi? Už nikdy ma nepohladí ako vtedy, keď… Už nikdy sa nezasmejeme na tom, že… Už jej niet.

Tieto a horšie myšlienky mi blúdili hlavou a slzy – tie ani neboli tak zlé. To skôr ten amok. Hysterické lapanie po vzduchu a tie bolestivé grimasy, ktoré plač spôsobuje. Húžvanie paplónu a objímanie plyšákov. Nepýtala som sa prečo – veď každý raz zomrie, a ten, kto život dal, ho má právo aj vziať. Nikdy som to Bohu nevyčítala, a tak ak týmto prechádzaš, môžeš mi o tom napísať, môžeme o tom hovoriť, a možno budem schopná verbálne vysvetliť, prečo nie.

No nie je to potrebné pre účely tohto príspevku, takže to posuniem bokom. Tá agónia bola neznesiteľná a predsa som s tým bremenom každé ráno vstala, spravila si mejkap, zjedla raňajky, stihla autobus, bola v škole, v práci, v kresťanskej službe, a mnohé sa len divili a čakali, kedy sa zrútim. Ale keď je moja skala pevná, nikdy sa nezrútim úplne. Padnem, no vstávam opäť. A toto sa v tomto prípade potvrdilo na milión percent.

Ani neviem ako, ani neviem kedy, no už som odchádzala na Erasmus, už uplynul rok, už som spustila tento blog, už som aj doma a odvtedy hútam, ako o tom napísať, čo z toho je podstatné a niekomu ozaj pomôže a čo z toho sú len moje nadbytočné táraniny (nie nadbytočné pre môj osobný proces liečby, no zbytočné pre mojich čitateľov).

písanie mi pomohlo yvládnuť smrť rodiča

Písanie mi značne pomohlo zorientovať sa sama v sebe a v tom, čo chcem od života. Práve preto, že je taký krehký.

Po roku a pol

Ak sa ma teda dnes niekto opýta: Ako si sa vyrovnala s mamkinou smrťou? odpoveď je trochu zložitá, no už pomerne jasná.

V prvom rade, nevyrovnala som sa úplne. Nedá vyrovnať sa s tým, že tá bláznivá stará krepla (ako si sama hovorievala snažiac sa ma rozosmiať, keď ma niečo bolelo) tu už nie je. Dá sa to prijať ako fakt, s ktorým dožijem svoj život. A dá sa ho žiť dobre. No vyrovnať sa? To nie, iba som sa naučila rozumieť svojej bolesti, a rozumieť hĺbke citov, ktoré som voči svojej mamke prechovávala.

Prijala som jej smrť, prijala som aj svoj život, ktorý pokračuje ďalej.

Rozhodla som sa pamätať si ju. Rozhodla som sa, že smiech nie je na hanbu ani na pohoršenie pre tých, ktorí tejto bolesti rozumejú, a zvyšok sveta mi v tomto naozaj nemá čo diktovať. Dennodenne ľúbim samú seba tým, že sa obklopím ľuďmi, ktorých chcem milovať a ktorí chcú milovať mňa.

Hľadám radosti života aj uprostred strastí, lebo život nikdy nebol stvorený ako nekonečná jazda šťastím, no ako rad zložitých udalostí, stretnutí a rozhodnutí, sprevádzaní zložitými emóciami a myšlienkovými pochodmi, ktorý vedie k istému koncu – aspoň vo forme, v akej ho žijeme teraz.

Rozhodla som sa, že smiech nie je na hanbu ani na pohoršenie pre tých, ktorí tejto bolesti rozumejú, a zvyšok sveta mi v tomto naozaj nemá čo diktovať.

V šťastí aj v nešťastí – to nie je iba sľub mladomanželov. Je to tichý prísľub vyrieknutý našou dušou vo chvíli, keď vstúpi do tohto sveta. Pretože život je drzý, predieravý, chce sa zachovať, chce sa odovzdať ďalej, chce tvoriť a vymýšľať, chce rozdávať, chce prijímať, život je večný, a aj mamin život pokračuje vo mne a bude aj po mne, pretože život nie je šťastie či nešťastie, život je oboje a omnoho viac.


14 Comments

Elizabeth · 14. novembra 2016 at 17:32

Znovu krásne napísané, cítim tvoje emócie. Súhlasím s tým, že so smrťou sa nedá tak úplne vyrovnať, ale musíme to prijať tak, ako to je. Nič iné nám skrátka nezostáva. A to, že po páde treba vstať som si tiež zažila mnohokrát, i keď nie v spojitosti so smrťou blízkeho.

    timkablog · 14. novembra 2016 at 17:52

    Ahoj Elizabeth, ďakujem za ďalší pekný komentár 🙂
    Som rada, že si tak silná a ochotná sa opätovne postaviť na nohy! Život je samozrejme aj o pádoch, a úspešnými sa stávame práve vo chvíli, keď sa opäť postavíme 🙂

timkablog · 14. novembra 2016 at 17:52

Ahoj Elizabeth, ďakujem za ďalší pekný komentár 🙂
Som rada, že si tak silná a ochotná sa opätovne postaviť na nohy! Život je samozrejme aj o pádoch, a úspešnými sa stávame práve vo chvíli, keď sa opäť postavíme 🙂

Ali Cajazpalaca · 18. novembra 2016 at 20:19

Na odchod blízkeho človeka sa nikdy nedá pripraviť. Či ide o starého človeka či o mladého alebo nedajbože o dieťa. Ja som človek veľmi citlivý, a len tá predstava, že mi raz niekto odíde je neskutočná. Keď môj ocko žartuje a vraví že o pár rokov tu už nebude až ma smrtka chytí za ruku. Slová útechy sú tu, ale vôbec nepomáhajú. Mňa vzalo iba to, keď mi zomrel pred pár rokmi psík, ktorý bol s nami 16 rokov. Som človek, ktorý sa v tomto snaží zavrieť oči pred realitou a tváriť sa, že moji milovaní tu budú večne. Ako som vravela minule, snažím sa s nimi tráviť čo najviac času a užívať si ten čas ktorý máme.
Naozaj ťa obdivujem za tvoju silu aj za to, že to dokážeš napísať tak ako to je. Aj svoje pocity a ako sa snažíš pomôcť iným. Určito to nie je jednoduché.
Hlavne ťa obdivujem za to, ako si to zvládla popri škole a mimoškolských aktivitách, ja poviem pravdu, asi by som skončila na antidepresívach. Prajem ti, aby ti bolo stále už len lepšie.

    timkablog · 19. novembra 2016 at 0:19

    Ahoj Ali, vitaj tu opäť 🙂
    Máš pravdu. Na taký odchod sa nedá pripraviť. A neboj sa, viacerí sme citliví ? a čo sa týka slov útechy – majú utešiť, nie vyriešiť bolesť. Môžeš sa vďaka nim oprieť o blízkych. Ktorí ťa podržia, keď bude treba. Ja som mala takýchto dobrých priateľov pri sebe a stále mám.
    Zatvárať oči pred realitou je nebezpečné – raz ťa dobehne a môže ťa to zlomiť tak, že už sa nepostavíš. Radšej byť múdra, a prijať život so všetkým – smrť je súčasťou života. Neoddeliteľnou. Na druhej strane, ja sama verím vo večný život pre tých, ktorí nasledujú Ježiša Krista. Ak by si chcela o tom hovoriť viac, napíš mi e-mail cez formulár na blogu (Kontakt) alebo sa pozri na everystudent.sk
    Ďakujem ti za krásne slová, všetka tá sila však nie je moja, dostávam ju zhora. Som rada, že niekomu pomáha, že núti ľudí rozmýšľať a že ju vnímaš takto pozitívne. Nie je to jednoduché, v tom máš pravdu, no robím to s radosťou.
    Verím, že aj ty si oveľa silnejšia, než si pripúšťaš! Zároveň ale na antidepresívach nie je nič zlé – znamená to, že človek chce napredovať a vyliečiť sa.
    Vďaka za milé prianie a tiež ti prajem, aby si mala ešte mnoho radostných zážitkov s rodinou a blízkymi 🙂

Ali Cajazpalaca · 18. novembra 2016 at 20:19

Na odchod blízkeho človeka sa nikdy nedá pripraviť. Či ide o starého človeka či o mladého alebo nedajbože o dieťa. Ja som človek veľmi citlivý, a len tá predstava, že mi raz niekto odíde je neskutočná. Keď môj ocko žartuje a vraví že o pár rokov tu už nebude až ma smrtka chytí za ruku. Slová útechy sú tu, ale vôbec nepomáhajú. Mňa vzalo iba to, keď mi zomrel pred pár rokmi psík, ktorý bol s nami 16 rokov. Som človek, ktorý sa v tomto snaží zavrieť oči pred realitou a tváriť sa, že moji milovaní tu budú večne. Ako som vravela minule, snažím sa s nimi tráviť čo najviac času a užívať si ten čas ktorý máme.
Naozaj ťa obdivujem za tvoju silu aj za to, že to dokážeš napísať tak ako to je. Aj svoje pocity a ako sa snažíš pomôcť iným. Určito to nie je jednoduché.
Hlavne ťa obdivujem za to, ako si to zvládla popri škole a mimoškolských aktivitách, ja poviem pravdu, asi by som skončila na antidepresívach. Prajem ti, aby ti bolo stále už len lepšie.

    timkablog · 19. novembra 2016 at 0:19

    Ahoj Ali, vitaj tu opäť 🙂
    Máš pravdu. Na taký odchod sa nedá pripraviť. A neboj sa, viacerí sme citliví ? a čo sa týka slov útechy – majú utešiť, nie vyriešiť bolesť. Môžeš sa vďaka nim oprieť o blízkych. Ktorí ťa podržia, keď bude treba. Ja som mala takýchto dobrých priateľov pri sebe a stále mám.
    Zatvárať oči pred realitou je nebezpečné – raz ťa dobehne a môže ťa to zlomiť tak, že už sa nepostavíš. Radšej byť múdra, a prijať život so všetkým – smrť je súčasťou života. Neoddeliteľnou. Na druhej strane, ja sama verím vo večný život pre tých, ktorí nasledujú Ježiša Krista. Ak by si chcela o tom hovoriť viac, napíš mi e-mail cez formulár na blogu (Kontakt) alebo sa pozri na everystudent.sk
    Ďakujem ti za krásne slová, všetka tá sila však nie je moja, dostávam ju zhora. Som rada, že niekomu pomáha, že núti ľudí rozmýšľať a že ju vnímaš takto pozitívne. Nie je to jednoduché, v tom máš pravdu, no robím to s radosťou.
    Verím, že aj ty si oveľa silnejšia, než si pripúšťaš! Zároveň ale na antidepresívach nie je nič zlé – znamená to, že človek chce napredovať a vyliečiť sa.
    Vďaka za milé prianie a tiež ti prajem, aby si mala ešte mnoho radostných zážitkov s rodinou a blízkymi 🙂

Kolka · 20. novembra 2016 at 13:02

Timka, zlatík, ani neviem čo za slová tu chcem napísať ale zrejme len túžim spoločne s tebou chváliť Pána za celý tento proces a ako bol pri tebe a ty s Ním.
Mám už nejaké behind-the-scenes a som vďačná za tvoje úprimné srdce.
Opäť raz si mi len potvrdila, že si krásna Božia dcéra a tvoja skala je teda vážne pevná. ♡

    timkablog · 20. novembra 2016 at 13:07

    ? Kolka anjelik, ďakujem za krásny komentár a aj za to, že si zavítala na Timkablog. Naozaj všetko moja sila nepochádza z môjho vnútra, no od skaly, na ktorej stojím (či kľačím, občas čupem, ba aj ležím). Chvála Bohu, že Jeho krásnou dcérou si aj ty!

Kolka · 20. novembra 2016 at 13:02

Timka, zlatík, ani neviem čo za slová tu chcem napísať ale zrejme len túžim spoločne s tebou chváliť Pána za celý tento proces a ako bol pri tebe a ty s Ním.
Mám už nejaké behind-the-scenes a som vďačná za tvoje úprimné srdce.
Opäť raz si mi len potvrdila, že si krásna Božia dcéra a tvoja skala je teda vážne pevná. ♡

    timkablog · 20. novembra 2016 at 13:07

    ? Kolka anjelik, ďakujem za krásny komentár a aj za to, že si zavítala na Timkablog. Naozaj všetko moja sila nepochádza z môjho vnútra, no od skaly, na ktorej stojím (či kľačím, občas čupem, ba aj ležím). Chvála Bohu, že Jeho krásnou dcérou si aj ty!

Ako som sa vyrovnala s mamkinou smrťou | Časť prvá – timkablog · 22. novembra 2016 at 9:15

[…] Ako som sa vyrovnala s mamkinou smrťou: Časť druhá […]

Ako som sa vyrovnala s mamkinou smrťou | Časť prvá – timkablog · 22. novembra 2016 at 9:15

[…] Ako som sa vyrovnala s mamkinou smrťou: Časť druhá […]

Ako som sa vyrovnala s mamkinou smrťou | Časť prvá - timkablog · 5. januára 2017 at 16:50

[…] Ako som sa vyrovnala s mamkinou smrťou: Časť druhá […]

Máš názor? Sem s ním!

Related Posts

Osobné

Si úžasná. Len mi napadlo, že by si to mala vedieť…✨

Toto leto bolo veľmi ťažké. Týmto článkom sa chcem poďakovať všetkým, vďaka ktorým som ho zvládla. Zároveň sa pokúsim vysvetliť, prečo som to zvládla...

dokonalé leto
Osobné

Leto 2017: Ako mať dokonalé leto (rada, ktorú by si nečakal)

Letné prázdniny sa oficiálne začali a ja prinášam v trochu netradičnom formáte tradičný "how-to" článok. Poradím ti, ako zažiť najlepšie leto tvojho života!

Erasmus

Deň odchodu, časť 2. (Erasmus Spomienky)

Ako študent v škutočnosti prežíva deň odchodu na Erasmus? Dá sa deň odchodu prežiť bez trampot, trapasov, sĺz, strát či stresu? Dočítaš sa v článku...