Deň odchodu, časť 1. (Erasmus Spomienky)

 7.2.2016, Deň odchodu

7:30 vstávame. Nastal deň odchodu a cesta z východu Slovenska až do Budapešti predsa chvíľku trvá a chceme si metropolu Maďarska trošku aj užiť skôr než… bolo ťažké tú myšlienku pri zvuku budíka dokončiť. Vzápätí mi ale napadla pieseň (ako vždy, budem úprimná). Skôr než odídeš, aspoň mi zbohom daj…Donútila ma pousmiať sa, prevrátiť sa na posteli a vytrepať z nej priateľa.

No, dobre, preháňam. Nevytrepala som ho. Jemne som ho zobudila. Vstal rýchlo napriek tomu, že sme spali len niekoľko krátkych hodín, pretože zrazu, 24 hodín pred mojím odchodom na dlhšiu dobu sme museli hovoriť o všetkom. Hviezdy, relativita, ekológia, neuro-psychológia, výchova detí, rastúca cena ropy… Ani som nevedela, o čom všetkom je človek ochotný rozprávať, keď si chce spoločnosť toho druhého užiť do poslednej kvapky a spánok odmieta ako toho najhoršieho nepriateľa.

“How To Pack For Erasmus: A Short Guide“

Zbalená som už bola (úprimne?) niekoľko dní, hoci som si veľa vecí musela preorganizovať, mnohých sa vzdať a nechať ich doma. Mala som, ako inak, môj vychýrený „Packing List“, a tak som si bola 100% istá, že nič nezabudnem (a chvála Bohu som mala pravdu!). No predsa mi ostávalo dobaliť to, čo všetky ženy ráno pred cestovaním najviac preklínajú: kozmetiku. Zrazu totiž zistíme, koľko jej je. Zistíme, že sme už stratili obal na štetec. Zistíme, že tá hubička na mejkap je príliš vlhká na zbalenie. Zistíme, že tá zubná kefka sa do taštičky nevojde (napokon som ju strčila do kabelky). No pri mojej farbe pleti hrozí ešte jedna vec: zistíme, že 3 rôzne fľaštičky s mejkapom si fakt vziať nemôžem, no bez nich si odtieň fakt nenamiešam. Čo už, povzdychla som si, veď ženy v Španielsku sú opálené, istotne budú mať môj odtieň (wahahahahaha… nie.).

 

8:55 Kufor je zatvorený, môj cestovný „vydrží to 20 hodín a zároveň to vyzerá prirodzene“ mejkap je na svete, ešte doriešiť outfit. Tu som sa ale sekla, a to riadne. AK TEDA IDEŠ DO HUELVY VO FEBRUÁRI, ZBYSTRI POZORNOSŤ. Podľa pána internetu sú priemerné teploty v tomto mesiaci 7-19 °C. Takže outfit som si poskladala nasledovne:

• stredne hrubé silonky
• pohodlné rifle
• mokasíny
• tielko
• tričko
• košeľa (ľahká)
• koženka

Či to bol vhodne zvolený outfit? Do Madridu: áno. Do Huelvy: dočítaš sa v ďalšom článku.

Domov: rozlúčková

9:00 Kufor treba odfotiť! So „švagrom“ sa rozlúčiť! Psa nechať oslintať celé telo! Krik, hurhaj, pobehovanie, napokon 9:15 nastupujeme a vyrážame. Cestovná zostava: psíček, svokra, priateľ a ja.

Cesta bola príjemná, tetuška z gps navigácie Waze mala zábavnú výslovnosť. Svokra zaspala na väčšiu časť cesty, Lucinka (taký väčší šarpej) na nej, ja som sa učila náhodné slovíčka zo spanishdict (najlepší slovník a prekladač! odporúčam!) a priateľ si užíval šoférovanie po pomerne kvalitných a prázdnych cestách. Po čase sme sa začali rozprávať, prevažne o tom, aký bude môj prvý týždeň, čo mám v pláne, na čo nemám zabudnúť. Učila som sa pdf dokument stiahnutý z webu univerzity naspamäť. Akí sú lekári, kde je škola, kedy prenajímajú bicykle, aké udalosti ma čakajú počas Welcome Days apod.

Budapešť

Po príchode po Budapešti (cca 13:00) sme ešte chvíľu blúdili, aby sme zaparkovali. Napokon sa nám to podarilo. Prešli sme sa popri Parlamente, napokon zavítali do malej reštaurácie, ktorá bola otvorená a napapali sa. Mali sme guláš, mäsko s ryžou, samé lakocinky – bol to môj výmysel, pretože chcem mať jedno teplé jedlo denne, a vedela som, že v ten deň sa mi to už za prijateľnú sumu nepodarí.

Letisko: rozlúčková

Cestou na letisko sme už boli rozbujarení, teta sa na prechádzke prebudila a tak sme švitorili, čo sa dalo. Priateľ vygooglil skvelé miesta na parkovanie, takže to bolo lacné a zároveň tam boli so mnou až kým som neprešla kontrolou. Na letisku sme sa ešte chvíľu rozprávali, ja som odovzdala kufor (trafila som sa, vážil o necelé kilo menej než bolo maximum!), a potom už nadišla chvíľa povedať si zbohom.

Teta sa na nás smiala, hovoriac, že oni keď odchádzali, znamenalo to naozaj nepočuť o sebe pol roka, kým my sme mali v pláne byť dennodenne v kontakte; vraj to ani nie je rozlúčka, iba také pá-pá. A čiastočne mala pravdu, napriek tomu sme to obaja prežívali ako vo filme, objali sa, pobozkali, ja som sa postavila do radu a obaja sme sa za sebou obzreli v tej istej chvíli, iba sekundy predtým, že som sa v rade musela posunúť a oni vyšli von z dverí. (Približný čas 15:30)

Odchádzam!

Tak. Idem. Ja vážne idem. Niet cesty späť. Mám letenku? Mám. Občiansky? KDE MÁM OBČIANSKY!? Ách, tu je (zvierala som ho v ruke už hodinu). Prejdem, všetko bude v poriadku. A čo, že mám tašku navyše, zaplatila som za ňu. Plyšáka mám, noťas je nabitý… vyzúvať sa nemusím, och, ďakujem vám, pani zlatá (Köszönöm szépen!).

Prešla som cez batožinovú kontrolu priamo do obchodu, a len ťažko som odolala uličke s kozmetikou. Napokon som si vzala vodu (nech mám aj fľašu do lietadla), a nejakú čokoládu. Mala som so sebou sendviče, oriešky a iné drobnosti, takže ma to veľa nestálo. Už len čakať. Stále som mala nejaký čas, no vošla som skôr, aby som sa ja stihla upokojiť a tiež preto, aby si svokra mohla už večer ľahnúť a oddychovať – dlhé cesty ju ničia. Do svojho odletu (16:50) som mala ešte okolo hodiny, tak som si sadla, vytiahla notebook, a písala. Rozhodla som sa celú cestu dokumentovať, a poslať to potom priateľovi po prílete.

Úryvok z „denníčka“

V podstate už o 16:20 alebo tak som sedela v lietadle a vedľa, pri uličke sedí jedna holka, medzi nami prázdne miesto, takže pohodlie. Kebyže viem, kabelku nenechám hore, ale už nevadí (je 18:51).

Samozrejme, lietadlo je plné španielov, a plné chlapcov v mužskom tele – trhajú papierové vrecúška a hádžu si ich na vlasy, fotia sa s bleskom s tým, čo zaspal, nahlas sa smejú a tak.

Je to iná mentalita a chcem ju spoznať, nie byť z nej frustrovaná. Hoci podľa mňa frustrovaná budem z viacerých vecí (načasovanie a tak), ale to uvidíme.

Som veľmi vďačná, že môžem ísť. Stále tomu poriadne neverím, je to ako sen, ktorý nie je môj.

Neviem, kde sme teraz, ale obloha pod nami sa vyčistila a vidieť svetlá, mestá. A je veľa tmavých miest, ktoré môžu byť polia alebo tak, ale chvíľu to vyzeralo ako ostrovy a teraz je jedná plynulá, neprerušená čiara svetla a tmy – akoby to bolo pobrežie. Keďže tá hviezda je (ak sa pozerám v smere jazdy) asi na 130 stupňov do ľava, neviem naozaj, nad čím môžeme byť, letíme na juh až juhozápad ale neviem, čo je tým smerom takéto a ako to, že je pod nami more (ak to je more). Môžeš sa pozrieť na trasu letu a osvietiť ma?

18:57. Update. JE TO MORE.

Pristávať by sme mali približne o 45 minút, ak nenastanú komplikácie. Dúfam, že tak ako v Budapešti, ani v Madride nebude wifi obmedzené.

Určite sa smeješ na tomto spôsobe písania, ale už je 19:07. Je vtipné, že stúpame takto krátko pred pristátím. Inak, bola mi dosť zima prvú asi hodinku a pol, ale teraz mi je dobre. 🙂

Dobre sa bavíš, čitateľ môj!? Fajn, som rada…

Madrid

Príchod do Madridu bol načas, pristátie príjemné. Rozhodla som sa, že najprv pôjdem nájsť autobusovú zastávku, až potom sa usadím. Zo všetkými vecami som sa teda vytrepala von z terminálu, a hneď pred ním bola zastávka. Ako skúmam, tak to skúmam – bola to zastávka pre MHD. Zastavila som teda prvého človeka: Excuse me, do you speak English, sir? Zmätene pokýval hlavou a utiekol mi. Rovnako aj druhý a tretí. Fajn. Našla som si slová v slovníku, opýtať som sa vedela aj s vykaním, vytiahla som lístok a opäť to skúsila.

Za obeť mi padol mladý párik. Disculpe, ¿dónde está la parada de autobuses? S úsmevom ukazujú za mňa. Oh wow, thanks so much, pomyslela som si. Nadýchla sa a skúsila to zas. Pero yo voy con Socibus. ¿Dónde está? Pozreli na mňa, či som spadla z neba. Aký socibus? A kam chcem ísť. Huelva, odpovedám promptne. Do Huelvy iba z mesta, nie z letiska, vysvetľujú.

Poznámka autorky: iba tri týždne som čakala, kedy už bude možné kúpiť lístky (maximálne 2 mesiace vopred), nech to mám z krku. Iba tri týždne som riešila, aké je to super, že za 25€ sa dostanem „domov“ priamo z letiska. Španieli.

Parlez-vous français?

Ukázala som im lístok a v tej chvíli sa pristavil ďalší pán, ázijského pôvodu. Opýtal sa ma, či viem francúzsky, a keď som zavrtela hlavou, skúsil to anglicky (už ma tá averzia voči angličtine prestávala baviť). You have to go to the Madrid bus station, there is no such bus. You have a wrong ticket!

Neviem, čo ma zastihlo skôr. Nervy, hystéria, hnev, agónia, strach, plač či smiech, vybuchlo to tak nejako naraz, také menšie emocionálne zrútenie sa. Malinké.

Čo ďalej?!

Poďakovala som, vbehla dnu a šla hľadať informácie. Spolu s pánom „je ne parle pas á anglais“. Tam potvrdili jeho slová, že musím do mesta. Vzal ma teda do mesta autobusom, na stanici ale zistil, že nastúpiť musím tam, kde to je uvedené na lístku a veruže ten bus existuje a pôjde. (Ak si stratený v čase, priletela som pred deviatou večer a autobus mi odchádzal o pol dvanástej. Konečne sa moja vlastnosť vyplatila, a za túto časovú rezervu dodnes ďakujem Bohu!) Stretli sme pani, ktorá pracuje na letisku a šla práve do práce, tak ma s ňou nechal. Vedela po anglicky a snažila sa ma upokojiť. Vysvitlo, že má rodinu v meste, kam cestujem a nikdy o priamom spojení nepočula.

Ak môže mulat zblednúť, to je presne to, čo sa mi tam stalo, zo trikrát.

Priateľ na telefóne

Jediné šťastie bolo, že počasie bolo celkom príjemné, palmy okúzľujúce a na účte som mala dostatok financií (takmer celý grant, po odčítaní ceny letenky). Napokon sme sa tam vrátili a ja som vymyslela inú stratégiu. Pripojila som sa na wifi, pozrela si hlúpu reklamu, vyplnila e-mail a všetky tie veci, a zavolala priateľovi na facebooku.

Už keď to zvonilo, cítila som, že to na mňa ide. Srdce mi búšilo kdesi v krku, ledva som niečo počula, nos a oči ma pálili a takým spôsobom som sa od svojho predávkovania sa kofeínom pred maturou ešte netriasla. Zodvihol to a ja som sa rozplakala. Ja som mu celý čas písala krátke smsky, a keďže som nemala veľa kreditu, boli dosť, no, znervózňujúce. (Príklad: Som v Madride.; Mám zlý lístok.; Musím do mesta.; Vraj dobrý lístok.) A strach v jeho hlase mňa vystrašil o to viac. Čo sa deje? Si v poriadku? Kde si?

Po asi dvojminútovom amoku som opäť začala dýchať. Vysmrkala sa, utrela, sadla si a spustila. Našťastie, priateľ bol v tom čase vo vyhľadávaní oveľa lepší majster, a do 10 minút našiel na webstránke letiska mapu, na ktorej bola mnou hľadaná zastávka vyznačená. Opísal mi, kde je, približne povedal, koľko je to metrov, čo mne síce nepomohlo, no prerátal mi to na minúty. Povedala som, že sa ozvem, len čo to nájdem, a zložila som.

Hľadá sa zastávka

Triller skončil o približne 10 minút, kedy som naozaj našla to miesto tam, kde ma posielal priateľ. Na moju obranu musím ale dodať, že to nebolo mojou hlúposťou, že som to nenašla. Po prvé, bolo to smerom k odchodom, a nikto, kto priletel, sa tým smerom veľmi nehrnul.  Po druhé, neexistovala žiadna tabuľka, ktorá by označovala smer, a ani priamo na mieste nebola tabuľka označujúce autobusové spoločnosti, ktoré tam zastavujú. A klincom do hrobu bolo, že sa to nazývalo BUS PARKING. Bus parking. KTO NASTUPUJE DO HROMADNEJ DOPRAVY NA  MIESTE, KDE SA PARKUJE? V každom prípade tam už bolo niekoľko autobusov. Jedného zo šoférov som sa opýtala, odkiaľ pôjde socibus smerujúci do Huelvy. Povedal mi, že ak odchádza 23:35, tak prichádza 23:35, že mám čas a nemám sa báť, určite príde. Skontroloval mi aj lístok a potvrdil, že je všetko v poriadku.

Zo srdca mi spadol kúsok Tatier.

Približne 90% ich hmotnosti.

Konečne!

Vrátila som sa do haly, dala si najväčšie latte, aké ponúkali, zaplatila nehorázne 4€, sadla si, absolvovala celé to „prihlás sa na bezplatnú wifi len troma hlúpymi krokmi“ aj na počítači a konečne si vydýchla. Na facebooku som potvrdila majiteľke môjho bytu, že som úspešne dorazila do Madridu a ráno pred ôsmou tam budem. Vzhľadom na to, že jej byt bol ešte obývaný erasmáčkami z predošlého semestra, ponúkla mi možnosť spať za 10€/noc u jej kamarátky, ktorá ma už bude čakať. Dala mi adresu, opísala, kde stoja v noci taxíky, a rozlúčila sa.

Super, takže teraz to už pôjde po masle. Som tu. Som naozaj tu! Káva, adrenalín a španielčina všade naokolo mi prinavrátili moju radosť z toho, že to, o čom som 5 rokov snívala, sa naozaj stalo skutočnosťou. Som na Erasme!

---

V ďalšej časti sa dočítate:

Šlo naozaj všetko ako po masle? Aký bol môj príchod do Huelvy? (Deň odchodu, časť 2.)