7.2.2016, deň odchodu
Madrid, letisko
23:45 Už vyše 15 minút som sedela v autobuse. Niekoľkokrát som si overovala, že som v tom správnom. Našla som zástrčku, zapísala heslo na wi-fi. Batožinu som už odložila, akurát som si vytiahla slúchadlá, deku a Psíka na sedadlo vedľa mňa. Jedlo a potrebnú kozmetiku som mala nad sedadlom. Konečne sme sa pohli a ja som sa upokojila. (Ak chceš vedieť, prečo som pokojná nebola, prečítaj si prvú časť dňa odchodu.)
Cesta nebola ničím zaujímavá. Wi-fi fungovala, priateľ to so mnou potiahol do nejakej druhej rána. Všade bola tma, takže jediné, čo som videla, boli obrysy paliem a kríkov pozdĺž diaľnice a malé kríky medzi smermi. Sem-tam som sa z polospánku prebudila, zvyčajne, keď sme prechádzali mestom a zrazu bolo všade viac svetla. Mestá sa mi po tme páčili, hoci nejaký ucelený obraz som z nich nemala. Vďaka GPS som vedela, kde sa približne nachádzame. Môj predpokladaný príchod bol 7:30.
Aj preto som bola v hlbokom šoku, keď sme ráno o piatej zastavili v meste, ktoré bolo podľa Googlu Sevilla: mesto vzdialené 70 minút od Huelvy. Povedala som si, že GPS ma klame. Nápis na tabuľke som nezachytila, takže som si len pomyslela, že po včerajšom prílete som iba paranoidná a všetko je v poriadku.
8.2.2016, Huelva
6:15 však šofér zasvietil svetlá a zahlásil Huelva. Myslela som, že odpadnem. Najprv ma prepadla panika a overovala som si, či tu nie sme skôr. Vraj nie. Argument s iným harmonogramom na nete nezabral. Španieli. Potom ma prepadla radosť: konečne som tu! Stanica bola malinká, náštupištia zorganizované do kruhu a všade samé pomarančovníky. Bolo chladno, no nie nepríjemne, a vedela som, že „doma“ budem čoskoro.
Huelva je malé mesto, približne tretina Košíc rozlohou aj obyvateľstvom. Je to hlavné mesto provincie a nachádza sa len 75km od portugalských hraníc. Má niekoľko pláží, jahodové farmy (ak kupuješ jahody v Lidli, pravdepodobne pochádzajú odtiaľ), univerzitu a skvelých ľudí. Naučila ma veľa vecí, no desať z nich som spísala v tomto článku.
Taxíky mali stáť priamo pred stanicou, no žiaden tam nebol. Opýtala som sa niekoľkých šoférov, vraj mám stáť a čakať. Tak som čakala. Medzitým som napísala priateľovi, že som došla a začína mi byť zima od čakania a som hladná, ale že sa teším na posteľ. Napísala som tiež mojej prechodnej pani domácej, že do pol hodiny som u nej. Napokon taxík prišiel až o viac ako pol hodinu, ale povedala som si, že aspoň neprídem priskoro.
Pred siedmou som už stála na nejakej ulici. Problém bolo nájsť bytovku, pretože tam bolo niekoľko štvoríc (alternatíva košických hviezdic, akurát tieto boli do štvorca, ako malé námestia). Chodila som s kufrom a všetkými vecami hore-dole asi 10 minút, napokon som našla správne číslo a aj menovku.
Už som doma! … Alebo aj nie
Zvonila som.
Volala som.
Písala som smsky.
Nič.
Napokon som sa usadila na lavičke pred bránou. Ľudia odchádzajúci do práce sa mi vždy pozdravili, čo ma príjemne prekvapilo. Akurát sa zdravili pozdravom, ktorý som nevedela rozšifrovať (bolo to Bueno, juhošpanielska výslovnosť slovíčka Buenos, skrátená verzia pozdravu Buenos días = dobrý deň). Vzhľadom na vynechané „s“, výslovnosť písmena „b“ ako „v“, únavu a stres som sa zvyčajne len usmiala.
Už bolo pol ôsmej preč, keď mi došla trpezlivosť a poprosila som priateľa, nech napíše mojej skutočnej pani domácej e-mail. Nemala som v tom čase jej číslo a kredit som už takmer zničila. Tá mi hneď napísala, že už sa snaží dovolať kamoške aj ona a že ani jej nedvíha. Ale že sa nemám strachovať, že všetko bude v poriadku, nech som pokojná. (Poznámka: moja pani domáca, menom Tamari, býva v dedinke vyše hodinu cesty od mesta, pretože tam pracuje v nejakej firme. Takže jej upokojovanie ma veľmi… neupokojovalo.)
Komplikácie
Medzitým som sa už začala drkotať. Bolo síce niekoľko stupňov nad nulou, o dosť teplejšie ako v tom čase u nás doma, no môj outfit naozaj nebol tomuto prispôsobený. Mala som tri tekné vrstvy, a čokoľvek hrubšie bolo zahrabené tak, že skrehnutými prstami som to nevedela vytiahnuť. Okrem toho som si už v duchu nadávala, že som si nevzala poriadnu zimnú bundu, pretože takto budem musieť nosiť milión vrstiev alebo si jednu kúpiť.
Ďalším problémom bolo volanie prírody. Bola som nevyspatá, mala som nové vyrážky zo stresu, bolela ma hlava. Tiež som už potrebovala na toaletu a bola som hladná. Proste: ideálne podmienky pre ženu, však?
V ten deň som mala byť na univerzite o desiatej. Čakalo ma organizačné stretnutie, ktoré síce nebolo povinné, ale bolo vysoko odporúčané (najmä preto, lebo kto prišiel skôr, dostal skorší termín na registráciu: reálne som teda mala vyššiu šancu dostať sa na moje predmety skôr, než sa zaplnia). Netešilo ma, že sa ledva stihnem upraviť a najesť a budem musieť ísť (v tom čase som, že univerzita je len na 10 minút peši od toho bytu).
Haleluja!
Napokon sa po ôsmej otvorila bránka a v nej stála veľka kučeravá hlava patriaca mojej hostiteľke. Ospravedlňovala sa mi svojou celkom šikovnou angličtinou. Dokonca mi pripravila raňajky a potom ma nechala robiť si svoje. Dohodli sme sa, že o 9:40 odídeme a odprevadí ma ku škole, aby som trafila aj naspäť, keďže ona potom šla do práce.
Prvá vec, ktorú som si všimla, boli chýbajúce radiátory. V byte bola dosť zima a to platilo aj na počasie vonku. Bolo to pre mňa nečakané (hlúpa hlava som sa tešila na slnko, pche). Napokon som sa obliekla najteplejšie, ako som mohla, použila viac mejkapu, než bežne, a po šálke kávy som vyzerala ako človek.
Univerzita bola fakt blízko, a mala som čas trošku sa poprechádzať po obrovskom campuse. Všadeprítomné palmy a veselí mladí ľudia mi pripomenuli, že sa nemám prečo durdiť. Napriek komplikáciám, stresu, neznalosti španielčiny, predraženej mhd a chladu totižto stále platilo to hlavné:
SOM NA ERASME!
Pripravujem:
Welcome Days alebo aj dni, kedy nadväzuješ vzťahy a snažíš sa zapamätať si čísla busov, ktoré idú k univerzite.
Nové bývanie, nové spolubývajúce, nové pravidlá.
Oceán po prvé, oceán po druhé… predané! Môžem tu ostať navždy?
International Dinner alebo aj dva večere (aj dve), na ktoré nikdy nezabudnem.
0 Comments