Tento príspevok je mojím prvým medzi pripravovanými článkami venujúcimi sa práve strate, bolesti a tomu, ako to celé nezvládam. Nechcem, aby to bolo iba osobné vylievanie srdca – dennodenne pracujem na sebe a na tom, aby moje slová mohli pomôcť.

Pred rokom som stratila mamu.

No nevedela som o tom dlho hovoriť –  niektoré myšlienky musia dozrieť a aj môj pobyt v zahraničí tomu dopomohol. Verím však, že už dozrel čas, najmä po uplynulých dušičkách, a predtým, než začnem, ťa prosím o trpezlivosť pri tvorbe tohto ťažkého materiálu a o odhodlanosť pokračovať v živote, aj keď si už o niekoho prišiel navždy.

Prečo na blogu, ktorý je primárne pre študentov, o tomto píšem?

Jedno ráno pri umývaní riadu som tak premýšľala nad mamkou, ktorú už nemám, a nad tým, ako už sme vo veku, kedy začneme strácať blízkych. Vlastne, celý život sme v tom veku, ale keď sme na vysokej, je to také… reálne. Už nejde „len“ o starých rodičov alebo rodičov, ale fakt o každého, aj o kamarátov, učiteľov, milencov, lebo nikdy nevieš, čo sa stane.

Pri starých ľuďoch si aspoň povieš, že boli unavení, že takto je to lepšie a že si užili život, ale pri kamarátoch v tvojom veku? Smrť tak nejako visí nad každým a len málokrát žijeme tak naplno, že jej nedovolíme zastrašovať nás. Zvyčajne niekto v našom okolí umrie skôr, než my začneme žiť naplno. Pri mne to tak bolo, sčasti, no o tom inokedy.

Touto cestou sa chcem prihovoriť všetkým, ktorí stratili blízku osobu.

Aj tým, ktorým to reálne hrozí (v skutočnosti to hrozí každému a neustále, ale je iné zaspávať s tým vedomím, že sa to naozaj môže udiať aj dnes v noci).

Trúchliaci: viem (viac či menej), aký je to pocit. Poznám to ticho, v ktorom ostanete sedieť, nehybne. Poznám ten stav, kedy už aj myšlienky prestanú blúdiť, akoby myseľ všetko vypla a niekam odišla, funguje len telo, pozerá sa do prázdna a sem-tam si odskočí na záchod (potreba nie je veľká, pretože príjem stravy je minimálny). Poznám aj ten hluk, do ktorého som sa vrhla, len nech sa s tým nemusím vysporadúvať. Nie teraz, potom. Potom sa tomu budem venovať. Potrebujem dopísať seminárku. Urobiť skúšku. Naučiť sa eko. Kúpiť lístky na festival. Žiť… aj keď on(a) už nežije.

Viem aj, aké je vzdať sa a prestať sa tváriť, že sa to nestalo, že som okej, že všetko zvládam.
Poznám sebaľútosť. Poznám vyžadovanie si ľútosti. Poznám aj jej odmietanie. Poznám nečakané návaly hnevu a agresie, vybité na najbližšej osobe, lebo len voči nej si to môžem dovoliť a stále očakávať rovnakú lásku. Poznám apatiu.

Jednu vec nepoznám. A možno ty áno.
Nikdy som z toho neobviňovala Boha. Nikdy som Ho neprestala chváliť. V skutočnosti to bola jedna z prvých reakcií – pretože uprostred chaosu je Boh jediný, ktorý je nemenný. Nebudem však o tom veľa hovoriť, najmä aby som nezväčšovala bolesť, ktorú prežívaš.

Ale som tu – pre teba, ak chceš.

Napíš, zavolaj, komentni, tagni, čokoľvek. A poviem ti o nádeji, ktorá mi pomohla. A rada si ťa vypočujem. A poviem ti aj, že život naozaj nekončí. Fakt nie. Viem, že nie, lebo stále žijem, a píšem tieto riadky, a spomínam na každú hádku s mamou, na každú povrchnú a pyšnú (a neskutočne zbytočnú) výčitku, na zmeškané hovory, na poslednú správu na facebooku, na viac aj menej úprimné vyjadrenia sústrasti, na nevyslovené otázky (ktoré sú ale v očiach ľudí tak zjavné!), na únavu… a na mamu. Bola to dobrá žena. Obetovala za mňa všetko, aj vlastnú česť.

Prosím, ver mi, keď poviem, že život má zmysel. A že smrť je jeho súčasťou. Nie je to zlé.
Neboj sa báť sa.
Nehanbi sa (ne)plakať.
Netíš v sebe slzy.
Nerob nič, čo naozaj nechceš robiť a rob, čo naozaj chceš.

Kašli na spoločenské pravidlá, ktorá sa snažia definovať ten správny spôsob smútku. Tvoj smútok je správny smútok, nech sa prejavuje hocako. A nevyliečiš sa z neho, kým ho neprijmeš.
Ak je toho veľa, zver sa niekomu. Priateľom. Rodine. Bohu. Denníku. Nedus to.
Úľava príde. Vždy príde. Všetko má svoj čas.


Ak sa v tvojom okolí nachádza človek prežívajúci zármutok, odporúčam ti hneď niekoľko vecí. V prvom rade si môžeš pozrieť Ráchelin článok, v ktorom opisuje 9 mýtov o zármutku kliknutím sem. V článku tiež odporúča knihu a aj webstránku s ďalšími materiálmi, ktoré ti môžu pomôcť byť skutočnou oporou pre trúchliacich a aspoň trochu ti to objasní to, čím si prechádzajú. Máš moc pomáhať, napriek tej najvyššej cene: osobnému času.

9 mýtů o zármutku

 

Ak sa ti článok páčil, nezabudni tým Ráchel povzbudiť v komentároch a určite mi napíš e-mail, ak si počas nasledujícich týždňov niekomu pomohol. Chcem počuť o každej maličkosti, o podanej vreckovke, upratanom byte, tričku premočenom maskarou, o tvojej tichej modlitbe či rade, ktorú chceš dať, no nevieš, či je vhodná. Buďme spolu povzbudením pre ľudí, ktorí ho nutne potrebujú!

Ako som sa vyrovnala s mamkinou smrťou | Časť druhá: Proces

Categories: Osobné

13 thoughts on “Ako som sa vyrovnala s mamkinou smrťou | Časť prvá”

Ráchel · 7. novembra 2016 at 18:12

Milá Timko, ať se ti dál daří o tomto těžkém tématu tak citlivě psát. Ať si srovnáš nově myšlenky, nadechneš se… a kéž je to pomocí dalším. <3

Adelaida · 7. novembra 2016 at 18:33

Nádherně napsaný článek. Přijde mi krásný, že dokážeš nejenom pokračovat ve vlastním životě, ale tou zkušeností se ještě snažit pomoct dalším v podobné situaci ♥ Přeju veselejší období ..

    timkablog · 7. novembra 2016 at 19:06

    Ahoj, a ďakujem za pekný komentár 🙂 aj za prianie! Učím sa, že smiech a veselosť nie sú hriechom 🙂 pomaly

Biba · 7. novembra 2016 at 22:14

Timka ďakujem Ti veľmi za tento článok, pomohol mi pochopiť, čo prežíva kamoška. Zomrel nám tohto roku kamarát z partie (dosť nečakaná smrť,mladý 16-ročný človiečik), a kamarátka s ním mala veľmi dobrý vzťah. Často som ju nevedela utešiť, otrepané frázy ako čas vylieči rany veľmi nepomôžu pri zármutku aj keď sú pravdivé. Preposlala som jej článok a myslím, že jej pomohol. Vďaka ešte raz.

    timkablog · 7. novembra 2016 at 22:17

    Bibka, ďakujem ti za komentár. Som veľmi rada, že článok prehovára do reálnych životov. Veľmi ma mrzí vaša strata a bolí ma pomyslieť na odchod takého mladého človeka. Viem, že to máš ťažké, byť pre ňu povzbudením. Veľakrát stačí, ak pri tebe bude normálne plakať, smiať sa, hovoriť a či práve nehovoriť o ňom. Zármutok má niekoľko etáp a všetky sú dosť jedinečné od osoby po ďalšiu, takže pokiaľ nevnímaš, že je na tom zdravotne ťažko, stačí, ak budeš prítomná a chvíľku vydržíš, aby to bolo len o nej. Uvidíš, že aj vaše priateľstvo takto zosilnie. Prajem všetko dobrého <3

ali cajazpalaca · 8. novembra 2016 at 9:30

Ja si myslím že je jedno či sa jedná o mladého alebo starého človeka. Každá smrť bojí pozostalých rovnako. Je to fakt dosť ťažká téma a obdivujem tvoju silu. Ja som príliš citlivá na také veci. Keď mi zomrel pes tak som pol roka smútila. Neviem a ani si nrchcem predstavovqt niečo horšie. Snažím sa s milovanymi prežívať každú chvíľu naplno a na zlé nemyslieť. To je jediné čo pre naše šťastie môžem urobiť.
Veľa sily do života

    timkablog · 8. novembra 2016 at 10:59

    Ahoj Ali, vďaka za komentár 🙂
    Máš pravdu. Vždy to bolí. No občas je ľahšie si pripustiť smrť niekoho kto bol napríklad dlho chorý…dobre robíš, buď milujúca a tráv veľa času s blízkymi. Počúvaj ich :* a ďakujem za krásne prianie.

Monika V. · 8. novembra 2016 at 13:49

Ahoj Timka, som rada, že si sa s tou obrovskou stratou vysporiadala, sama si prišla na to ako to docieliť. Je veľmi dôležité sa vyplakať, pripustiť smútok, len tak vieme pustiť toho nášho blížneho na ten druhý, krajší svet. Poznám Ťa od škôlky a poznala som aj Tvoju mamku. Stále som ju obdivovala ako sa o Teba s láskou starala napriek všetkým ťažkostiam, lebo si povedzme, nemala to v živote ľahké. Milovala ťa nadovšetko a ver, že je na Teba neskutočne hrdá a dáva na Teba pozor aj teraz, ale z toho lepšieho sveta. Páči sa mi Tvoj blog, si šikulka, len tak ďalej. Veľa šťastia a pekných chvíľ, a……áno, smiech nie je hriech, je to náš nástroj na prežitie.

    timkablog · 8. novembra 2016 at 14:03

    Dobrý deň,

    ďakujem za nádherný komentár <3 Eszti je určite jedným z anjelikov, vďaka ktorým som si tým prešla o čosi jednoduchšie a tiež mám nádej v to, že mamka je už na mieste, kde jej je dobre. Ďakujem za povzbudivé slová a prajem tiež všetko dobrého, najmä požehnanie a lásku 🙂

Elizabeth · 10. novembra 2016 at 12:20

Krásne a emotívne napísané. Skoro som sa rozplakala… S mamkinou smrťou by som sa ja osobne veľmi ťažko zmierovala, pretože ona je tým jediným človekom, ktorý je mi najbližšie. Ostatní stoja akosi v úzadí a ak by som ju stratila… neviem, čo by sa so mnou udialo. Minulý rok som stratila starého otca, nebol mi síce až tak blízky, ale poznám tú bolesť – bolelo to dosť. A dostať sa potom z toho „smútkového“ režimu do normálneho života je ťažké.
Každopádne ti držím palce a prajem veľa síl. 🙂

    Timka · 10. novembra 2016 at 15:31

    Ahoj, Elizabeth, vďaka za krásny komentár 🙂
    Určite smrť rodiča je jednou z tých najťažších, zároveň pokiaľ sa niečo nestane nám, tak to čaká každého – to znamená, že každý to môže zvládnuť, lebo to je prirodzený tok času. Nie je to ľahké, v tom máš pravdu.
    Ďakujem ti za pekné slová 🙂

claudia · 21. novembra 2016 at 19:00

och božinku až mi vyletili slzičky, hrozne ta obdivujem ako to zvládaš a ako si sa o tom rozhodla písať, neviem ani čo ti napísať no z týchto clankov mi vyplíva ze ssi silný clovek ktorý to zvlada, držím ti palce v živote 🙂

    Timka · 21. novembra 2016 at 19:04

    Ahoj Claudia 🙂
    Ďakujem za krásne slová. Ako som už písala, moja sila nepochádza zo mňa. No som rada, ak ťa to povzbudí a slzy mi prepáč 🙂

Máš názor? Sem s ním!

Related Posts

Osobné

Leto 2017: Ako mať dokonalé leto (rada, ktorú by si nečakal)

Letné prázdniny sa oficiálne začali a ja prinášam v trochu netradičnom formáte tradičný "how-to" článok. Poradím ti, ako zažiť najlepšie leto tvojho života!

Erasmus

Deň odchodu, časť 2. (Erasmus Spomienky)

Ako študent v škutočnosti prežíva deň odchodu na Erasmus? Dá sa deň odchodu prežiť bez trampot, trapasov, sĺz, strát či stresu? Dočítaš sa v článku...

Erasmus

Deň odchodu, časť 1. (Erasmus Spomienky)

Séria príbehov o Erasme. Zážitok z prvej ruky. Úsmev takmer zaručený.

Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním súborov cookie. viac informácii

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Zatvoriť