Je ich iste oveľa viac, ale vybrala som desať, lebo je to pekné okrúhle číslo. Ako ja. Pekná, okrúhla, a číslo!

Ako komunikovať bez slov

Rukami a nohami toho zvládnem dnes oveľa viac – kúpiť lieky, opýtať sa na cestu, zaregistrovať sa v Health Centre… Naozaj, neznalosť jazyka domácich ma donútila prestať byť tou, ktorá sa porozpráva a začať byť tou, ktorá sa dohovorí. Naozaj, body language mi zachránil krk, a to nie raz, no pre niekoho ako ja – hrdého na svoju znalosť jazykov – to bolo pokorujúce a nádherne vyučujúce zároveň. Aj preto som rada, že som šla do krajiny, kde anglicky vie naozaj málokto.

Ako veľmi si vážim svoju domovinu

Až keď odídeš, zistíš, čo si zanechal. Slovensko je krásna krajina, a mnohé veci v nej síce nefungujú tak, ako by mali, napriek tomu mi nesmierne chýbala. Chýbal mi Lidl otvorený už skoro ráno. Chýbal mi kysucký chlieb. Chýbala mi Kofola, a normálna intenzita slnka v ranných a večerných hodinách (že slnko zapadalo o pol jedenástej som prehltla, ale že vychádzalo až okolo ôsmej bol zabijak). Veci, ktoré tu máme, poznám, a veci, ktoré mali tam, boli pre mňa neznáme. Niektorí ľudia sú dobrodružní od kosti a vyhľadávajú neznámo, no ja taká naozaj nie som, a toto bola zatiaľ najväčšia výzva môjho života. Predsa len. Domov je domov.

img_20160421_212659.jpg
Najkrajšie vec na pobyte v zahraničí je, keď dostaneš kúsok z domova. <3

Ako rozoznať prízvuky a národnosti

V podstate sa považujem za profesionálneho rozlišovača Fínov, Nemcov, Talianov, Portugalcov, Írov, Mexičanov, Američanov, Poliakov, Maďarov, Rumunov, Francúzov a Rusov. A to nielen kvôli ich jazyku. Oblečenie, gestikulácia aj jedlo na tácke prezradia veľa. Véééľa.
big_41931_stereotypes_pictures_1

Ako žiť v inom časovom pásme krajine s časovým harmonogramom úplne odlišným od domáceho

Raňajky boli o dve hodiny neskôr, obed bol tiež o dve hodiny neskôr, a večere som musela mať rovno dve, keďže zo školy som sa vracala večer o deviatej a pred jednou ráno som len málokedy boli v posteli. O tretej poobede som si mohla vybrať dokopy z troch obchodov, ktoré ostali otvorené počas siesty. Večer o siedmej som si okrem burgeru teplú večeru vonku nedala – varili až od pol deviatej. Bary otvárali tesne pred jedenástou a žúrky až o tretej ráno.

Rozumieš, čo tým myslím? Bolo to bláznivé! Pretože vsetko sa zmenilo. Nejde ani tak o krajinu, klímu či jazyk, v ktorom musím komunikovať. Ide o tie bežné veci, o dennú rutinu, ktorá sa mi počas Erasmu obrátila hore nohami. No od návratu som spontánnejšia a menej trvám na svojom harmonograme. 

Ako stereotypickou Slovenkou nie som

 

SLOVAKWANNABE2.jpg

Stretla som sa s rôznymi stereotypmi a očakávaniami. Asi najčastejším problémom bol rozdiel medzi našou ľúbeznou krajinou a Slovinskom, no neunikla som ani pravidelným otázkam o naše úlohe vrámci Československa. Môj absolútne najšokujúcejší rozhovor vyzeral takto:

(V reštaurácii)

Ja: Môžete mi, prosím vás, poradiť, ktorý z obchodov bude počas sviatkov otvorený? Ešte to tu dobre nepoznám, som zo zahraničia a…

Čašník: Ste zo zahraničia? A odkiaľ presne?

Ja (netrpezlivo): Zo Slovenska, študujem tu. Takže, tie obchody…

Čašník: (píšem, ako to povedal) Eslovákia? Rusía, no?

Okrem stereotypov o krajine ako takej však ľudia vedeli viac o tom, koľko sa u nás pije, čo som údajne potvrdila (ale tak každý správny Slovák vie vypiť becherovku bez nejakých grimás, no oni si ju naliali normálne do 33-ky Coly. BTW, hovoríme o štamprlíkoch. V porovnaní s tým teda musím uznať, že som Timka a som alkoholička.). Tiež sa nejako predpokladalo, že hovoríme viacerými jazykmi, že čeština a slovenčina sú úplne rovnaké, že s Maďarmi po toľkých rokoch musíme vychádzať skvelo, že u nás je život lacný a dievčatá krásne.

Mišung? Áno. No vo väčšine prípadoch mi takéto stereotypné očakávania neprišli negatívne alebo nepríjemné, a bolo zaujímavé zisťovať, ako to vnímajú po tom, čo sa so živou Slovenkou stretli. Asi jedinou zvláštnosťou, ktorú mi spolubývajúce vytkli, bolo, že jedávam len „obyčajné“ domáce jedlá (teraz sa tvárme, že ten vegano-zdravý ošiaľ sa k nám ešte nedostal – áno, jedávala som paprikáše, polievky, halušky, a prvýkrát som tam ochutnala sushi či quinou) a že sa sťažujem, že nemajú Kofolu, keď Cola je tak chutná. Urážka najhrubšieho zrna!

Ako určiť naozaj podstatné kúsky v mojom šatníku (a v živote)

Okrem toho, že sa mi akýmsi zázrakom, po pilne preštudovaní všelijakých tutoriálov o balení na dlhú dobu, podarilo zbaliť do jedného 20-kilového kufra (plus kabelka, notebook a Psík, áno, volá sa tak, nezazeraj, haf!), som naozaj prekonala vlastné očakávania pri balení sa a rozlúčkach.img_20160207_065346.jpg

Vďaka tomu, že som si vzala len to ozaj podstatné, naozaj som všetko vo svojom šatníku nosila (ak si muž a nerozumieš, prečo je toto výkon, opýtaj sa mamy/sestry/priateľky!). Aj pri nakupovaní už nepremýšľam o tom, aký rozkošný ten vzor je, ale či ho mám k čomu nosiť, a čo je ešte podstatnejšie: či ten kúsok vynosím. Zistila som, že menej ako 10 topánok mi naozaj stačí. Konečne som si priznala, že všetky tie krásne poznámkové bloky zo Ševtu naozaj nevyužijem. Teraz mám také tie obyčajné z potravín.

Rozlúčiť sa pred mojím odchodom chcel len zlomok toho počtu, ktoré som očakávala. A to neznamená, že s tými ľuďmi, ktorí sa nerozlúčili in person, nie sme priatelia. Ale že aj priateľstvo má svoje štádiá a odtiene, a je dobré byť si toho vedomá. Dodnes som vďačná mojim dievčatám a veľmi dobrému kamarátovi, že si čas našli a sťažili mi už aj tak ťažký odchod do neznáma svojimi úsmevmi a prítomnosťou. V každom prípade ma to naučilo, že mám priateľov, ktorí sú tu vždy, bez ohľadu na situáciu, veselú či smutnú, pripravení nájsť si čas podľa možností. Mám takých, ktorí síce na maličkosti čas nemajú, no v čase núdze tu sú pre mňa, 24/7. A obe tieto skupiny nosím ukryté v srdci.

A vlastne, iných už ani nemám. Lebo nielen šatník som pred odchodom vytriedila.

Ako poprosiť o pomoc

Nie, nikdy som nemala problém opýtať sa, kde sa nachádza… pošta. Alebo obchod. Lenže nikdy som nebola v krajine, kde by som domácim nerozumela (ak nerátam Lichtenštajnsko, ale to bolo dávno). Odzrazu som potrebovala pomoc všade – s pripojením na eduroam, s výhodnejšími cenami potravín, s výberom predmetov, so zopakovaním prosby, že to mám podpísať, lebo som ju nepochopila… A tak som sa musela naučiť prekonať ten svoj b postoj a poprosiť. Čuduj sa svet, vždy to zabralo!

Ako málo poznám vlastnú krajinu

Áno, všetky tie skvelé veci o Tatrách, jaskyniach, kaštieľoch, rajoch, vodopádoch, jazerách, kvetoch a zvieratách viem, teda aspoň mnohé z nich, no len málo z nich som naozaj zažila. A síce Erasmus vo mne prebudil doposiaľ nepoznanú túžbu cestovať – môj rodný kraj túžim spoznať oveľa viac než svet, a to čím skôr. Asi to bude tým, že som o Slovensku mnohokrát rozprávala, ukazujúc fotky a videá, no vždy som dostala jednu otázku: A ty si tam už bola?

Nie, ale pôjdem!

Ako variť

Ako vyhlásil môj priateľ: je zo mňa kuchtík. Niežeby som bola nadšenou kuchárkou, ale eating out naozaj nie je dlhodobo udržateľné a nedá sa jesť vždy len šopský šalát jedno jedlo. A tak som sa naučila. Vďaka Pinterestu, Googlu, vyčerpávajúco podrobných receptoch od snáď aj to-be svokry a sledovaniu spolubývajúcich. A pretože som divná, medzi mojimi prvými jedlami bolo knedlo-vepřo-zelí, veľkonočný pletenec (#bielykoláč), paprikáš a domáce strapačky s kyslou kapustou. Hneď potom som zvládla aj svoju signature paradajkovú omáčku a kurací steak. Lebo začať ľahkou polievkou či šalátom by bolo mainstream. Navyše takéto domáce varenie ti okrem bonusových bodov u rodičov tej tvojej pravej/toho tvojho pravého ti aj ušetrí peniaze, ktoré potom môžeš precestovať.

Ako veľmi mi môže chýbať krajina, ktorá mi bola domovom ale nie domovinou

Naozaj, Španielsko sa stalo mojím domovom. Poznala som tam ľudí, ulice, rozoznala som, keď niekde niečo pristavali alebo zmenili, rozčuľovala som sa nad dopravou spolu s domácimi, sledovala som tamojšiu televíziu, pila tamojšie víno a najmä to bolo moje poprvé po takmer desiatich rokoch, kedy som mala byt s izbou len pre mňa a mohla som ho s pokojným srdcom nazývať home. A odkedy som doma, v mojich milovaných Košiciach, cítim, že milovanou navždy ostane aj Huelva. Chýba mi všetko – od vône pomarančovníkov cez palmy lemujúce cesty a prechádzky popri rieke až po ľudí neustále s úsmevom na tvári. Chýba mi všetko toto a ešte viac:

 

A vlastne, ak si chceš prečítať môj výlev srdca, ktorý vznikol doslova cez slzy (pri prvom zrútení sa z odchodu sa mi podarilo kľúčové myšlienky zachytiť na papier a bez editingu to skončilo online), pozri si ho tu. Pozor, je v angličtine. 🙂


Máš názor? Sem s ním!

Related Posts

Erasmus

Deň odchodu, časť 2. (Erasmus Spomienky)

Ako študent v škutočnosti prežíva deň odchodu na Erasmus? Dá sa deň odchodu prežiť bez trampot, trapasov, sĺz, strát či stresu? Dočítaš sa v článku...

Erasmus

Deň odchodu, časť 1. (Erasmus Spomienky)

Séria príbehov o Erasme. Zážitok z prvej ruky. Úsmev takmer zaručený.

Erasmus

ERASMUS | Akých ľudí stretneš na Erasme

Akých ľudí (takmer) naisto stretneš na Erasme?

Používaním tejto stránky súhlasíte s používaním súborov cookie. viac informácii

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Zatvoriť